Rodina
Večer bol teplý a mestské svetlá sa pod nimi trblietali ako rozsypané diamanty. Eva stála na terase, rukami zvierala zábradlie a sledovala ten ruch hlboko pod sebou. V hlave mala stále chaos, no v srdci už zvláštny, dlho nepoznaný pokoj.
„Vedel som, že ťa nájdem tu,“ ozval sa spoza nej známy, tichý hlas.
Otočila sa. Lukáš stál vo dverách terasy, vlasy trochu strapaté od vetra a v rukách držal dve šálky, z ktorých stúpala para. Na tvári mal ten svoj typický, mierne neistý, no neuveriteľne teplý úsmev.
„Čokoláda s chilli. Presne tak, ako ju máš rada, keď potrebuješ zachrániť svet,“ podal jej jednu zo šálok.
Eva sa pousmiala a prijala teplý hrnček. Ich prsty sa na sekundu stretli a oboma prešiel ten známy elektrický prúd. „Ďakujem. Dnes ten svet zachrániť naozaj potrebujem.“
Lukáš si stopol k nej, oprel sa o zábradlie a chvíľu len tak mlčky pozerali na mesto. Atmosféra medzi nimi bola hustá od nevypovedaných slov, no už v nej nebolo žiadne napätie. Len očakávanie.
„Eva,“ prerušil ticho Lukáš a položil svoju šálku na stolík vedľa. Otočil sa k nej a chytil ju za voľnú ruku. Jeho dlaň bola teplá a pevná. „Už nechcem nič predstierať. Ani to, že sme len kamaráti, ani to, že mi nechýbaš každú sekundu, keď nie sme spolu. Všetky tie prekážky... pre mňa nič neznamenajú, ak na ich konci stojíš ty.“
Eve sa na moment zatajil dych. Pozrela sa mu do očí a videla v nich presne to, čo sama tak dlho skrývala – obrovskú lásku a odhodlanie."Lukáš... ja už tiež nechcem pred ničím utekať," zašepkala.Lukáš sa usmial, tentoraz úplne úprimne a bez obáv. Urobil krok k nej, vzal jej šálku, odložil ju a jemne jej položil ruky na pás. Eva mu obomkla ruky okolo krku. Keď sa ich pery konečne spojili, bol to ten najsladší moment ich spoločnej cesty. Bozk, v ktorom bolo všetko – minulé slzy, prekonané prekážky, ale najmä prísľub spoločnej budúcnosti.Keď sa od seba s úsmevom odtiahli, Lukáš si ju pritiahol do pevného objatia a pobozkal ju do vlasov. Eva privrela oči a vedela, že toto nie je koniec. Je to ten najkrajší, sladký začiatok.