čachtický hrad
Súrodenci sa sklonili nad mapu a Martin prstom prešiel po vyblednutej atramentovej čiare. Pradedo Daniel Milan na nej červenou ceruzkou zakrúžkoval tajuplné zrúcaniny Čachtického hradu, ktorý bol od ich myjavskej chaty vzdialený len niečo vyše dvadsať kilometrov.
Zápisky na okraji mapy hovorili jasnou rečou: podzemné chodby hradu, opustené od čias Alžbety Báthoryovej, ukrývali rodový archív, ktorý pradedo pred vojnou zachránil.
„Spišský hrad by bol príliš ďaleko, ale Čachtice máme hneď za kopcom,“ vyhlásila vzrušene Daniela a v očiach sa jej zaiskrilo. „Mami, oco, musíme tam ísť!“
Rodičia sa na seba neisto pozreli, no dedko len chápavo prikývol a pobúchal Martina po pleci. Rozhodnutie padlo okamžite. Hneď na druhý deň ráno stredu 7. októbra 2026, sotva hmla stihla opadnúť z myjavských kopcov, sedela celá rodina v aute smerom do Čachtíc.
Jesenný les okolo hradného vrchu bol tichý a pod nohami im šušťalo popadané lístie. Keď Martin a Daniela vystúpili na hradné nádvorie, staré múry pôsobili majestátne a trochu strašidelne. Martin pevne zovrel prsteň na ruke. Modré očko opäť slabo pulzovalo a ťahalo ho smerom k zasypanej hradnej pivnici, kam bežní turisti mali prísny zákaz vstupu.
Keď sa uistili, že ich nikto nevidí, súrodenci vkĺzli za hrdzavú reťaz a zostúpili do chladného, tmavého podzemia, kde vzduch voňal stáročným prachom a tajomstvom.