čudný chlapík
Súrodenci zostupovali hlbšie do chladných chodieb, kde jediné svetlo tvoril slabý kužeľ Martinovej baterky. Odrazu prsteň na jeho ruke prudko zachladil a z temnoty pred nimi sa ozval zvuk drobiacich sa kamienkov.
„Kto je tam?“ vyhrkla Daniela a inštinktívne potiahla brata za rukáv späť.
Zo tieňa starej kamennej klenby pomaly vystúpil čudný chlapík v dlhom tmavom kabáte, s rozstrapatenými vlasmi a okuliarmi na nose. V ruke držal starý zápisník, ktorý bol až nápadne podobný tomu, ktorý mali doma po pradedovi.
„Nemali by ste tu byť, decká. Toto podzemie je nebezpečné,“ povedal tichým, ale naliehavým hlasom. Keď si však všimol modré očko prsteňa na Martinovej ruke, prudko sa nadýchol a oči sa mu rozšírili. „Počkať... Ty si Danielov pravnuk? Ten prsteň... vy ste ho naozaj našli!“
Súrodenci cúvli o krok dozadu. „Kto ste a odkiaľ poznáte nášho pradeda?“ spýtal sa Martin a pevne zovrel vreckový nôž vo vrecku.
Muž si napravil okuliare a trochu zmiernil svoj obranný postoj. „Moje meno je Viktor,“ predstavil sa ticho. „Môj starý otec bol najbližší priateľ Daniela Milana. V roku 1947 mu pomáhal ukryť rodový archív sem, pod Čachtický hrad. Celé roky študujem ich korešpondenciu a čakám, kedy sa na tomto mieste objaví niekto s kompasom a prsteňom. Ale musíme si pohnúť. Nie som jediný, kto o tomto podzemí vie.“
Viktor sa otočil a naznačil im, aby ho nasledovali hlbšie do nepreskúmaných chodieb hradu, kde sa podľa neho skrývala pravda o celej ich rodine.