Ich dcéra Daniela
Daniela (12) od tej chvíle nepustila mosadzný kompas z ruky. Kým sa celá rodina pomaly balila na spiatočnú cestu k chate, prechádzala sa okolo troch skál a fascinovane sledovala, ako sa magnetická strelka zakaždým neomylne stočí na sever.
„Mami, pozri,“ potiahla Evu za rukáv, keď zvyšok výpravy vykročil na lesný chodník. „Ten kompas neukazuje len na sever. Keď sa postavím presne k tej truhlici, strelka začne bláznivo kmitať.“
Eva sa usmiala a pohladila dcéru po kapucni. „To bude tou starou magnetickou rudou v týchto skalách, Dani. Poďme, dedko s babkou už idú napred.“
Daniela však mala v sebe rovnakú tvrdohlavosť ako jej otec Lukáš. Ešte raz pozrela na staré mosadzné puzdro. Na vnútornej strane viečka si v tom momente všimla niečo, čo si predtým nikto nevšimol – drobným písmom vyrytú skratku „D.M. 1947“ a pod ňou jedno jediné slovo: Hľadaj.
„D.M.,“ zašepkala si pre seba. Daniel Milan? Presne tak sa volal jej pradedo, po ktorom dostala meno ona aj jej mladší brat Martin.
Celou cestou späť cez Kamenný potok bola Daniela nezvyčajne ticho. Premýšľala. Ak pradedo zanechal truhlicu s odkazom pre svoju rodinu, kompas nebol len obyčajnou pamiatkou. Bol to nástroj.
Keď večer na chate unavený Martin zaspal na gauči a dospelí v kuchyni pri čaji listovali v starom koženom zápisníku, Daniela si sadla k oknu. Otvorila kompas a priložila k nemu pradedov denník. Magnetická strelka sa okamžite prudko otočila a ukázala priamo na hrubú väzbu knihy.
Daniela prešla prstami po zadnej strane obalu zápisníka. Pod vrstvou starej kože zacítila niečo tvrdé a ploché. Opatrne, aby nevydala ani hlások, zatlačila na roh väzby. Z vnútra obalu sa s tichým puknutím vysunula malá, zažltnutá fotografia, na ktorej bol zobrazený starý mlyn na Myjave, no na zadnej strane bol rukou jej pradeda napísaný tajný odkaz určený práve pre ňu.