Prechádzka na hrane ročných období
31.10.2026
Lucia a Dominik stáli pred domom a hádali sa, čo si obliecť. Vonku bol ten typický, bláznivý novembrový deň, kedy slnko síce svietilo, ale vietor už štípal ako čerstvo vytiahnutý z mrazničky.
„Hovorím ti, Dominik, stačí ti mikina a vesta, veď ideme do lesa na jesennú prechádzku ,“ krútila hlavou Lucia, ktorá mala na sebe olivovo-zelený sveter, okolo krku obrovský pletený šál a v ruke držala plátennú tašku na gaštany.
Dominik si však práve naťahoval hrubé zimné rukavice. „Zabudni, Lucia. Cítim to v kostiach. Zima je za rohom. V lese už určite mrzne.“
Nakoniec vyrazili do neďalekého karpatského lesa. Prechádzka začala presne podľa Luciiných predstáv. Pod nohami im šušťalo zlatisté a jantárové lístie, vzduch voňal vlhkou zemou a hubami. Lucia každú chvíľu poskočila, keď našla pekný gaštan alebo žaluď, a s radosťou ich hádzala do tašky.
Dominik kráčal vedľa nej a nespustil oči z oblohy. „Pozri na tie oblaky. To nie sú jesenné oblaky, to sú snežné mraky.“
A mal pravdu. Ako postupovali hlbšie do lesa a stúpali na kopec, jeseň sa začala pomaly strácať. Stromy zrazu neboli pokryté farebným lístím, ale holé a sivé. A vtom to prišlo. Z neba začali padať prvé, obrovské snehové vločky.
„Ha! Čo som hovoril!“ zakričal Dominik víťazne a vyskočil do vzduchu. „Zima vyhráva!“
V priebehu desiatich minút sa les zmenil na rozprávkovú krajinu. Bleskové sneženie pokrylo všetko naokolo tenkou bielou perinou. Červené a žlté listy, ktoré ešte nestihli opadať, teraz svietili spod vrstvy čerstvého snehu. Bolo to magické, no pre dvoch súrodencov sa prechádzka okamžite zmenila na súťaž.
„Pozor, padá jeseň!“ vykríkla Lucia, schmatla zo zeme hrsť mokrého lístia zmiešaného so snehom a hodila ju po Dominikovi. Zasiahla ho priamo do ramena.
„Tak toto je vyhlásenie vojny!“ zasmial sa Dominik. Využil svoje zimné rukavice, bleskovo stlačil prvú skutočnú snehovú guľu tejto sezóny a poslal ju Lucii do chrbta.
Nasledovala divoká jesenno-zimná naháňačka medzi zasneženými bukmi. Lucia útočila listovými bombami, Dominik kontroval snehovými projektilmi. Lesom sa ozýval ich hlasný smiech a krik. Keď obaja stratili dych, spadli unavení do mäkkej kopy listov, na ktorú práve sypal sneh.
„Dobre, toto bol najlepší mix prechádzky, aký sme kedy zažili,“ uznala Lucia, keď sledovala, ako sa jej z úst parí teplý vzduch.
„To áno,“ súhlasil Dominik, ktorému sa na nose topila vločka. „Ale moje zimné inštinkty hovoria, že ak teraz rýchlo nepôjdeme domov, tá tvoja jeseň nám poriadne zmrazí prsty na nohách.“
Cestou späť už nesúťažili. Dominik veľkoryso požičal Lucii jednu svoju hrubú rukavicu, pretože jej vlnené rukavičky úplne premokol sneh. Domov sa vrátili premrznutí, s taškou plnou zasnežených gaštanov, ale s tou najlepšou náladou, akú im toto bláznivé jesenno-zimné počasie mohlo dať.